ANDRÉ FROSSARD: „DO KAPLNKY SOM VCHÁDZAL AKO ATEISTA...“

            André Frossard bol vychovaný v rodine bez Boha. Jeho otec bol generálnym tajomníkom Komunistickej strany Francúzska. Raz si André dohodol stretnutie s priateľom v kaplnke istého parížskeho kláštora. Tam zažil dotyk Boha, ktorý od základov zatriasol jeho ateistickým presvedčením. Mal vtedy 20 rokov. O tomto momente povedal:
            „Vchádzal som do kláštora veľkou železnou bránou ako ateista. Náboženstvo bolo pre mňa starobylým preludom, kresťania oneskorenci na ceste evolúcie. Otázku existencie Boha som považoval za vyriešenú dávno pred dvoma či troma storočiami negatívnou odpoveďou.
            Keď som vchádzal do kaplnky, bol som ešte takým ateistom. Nič som neočakával. Nebola vo mne ani túžba po láske, ani nepokoj, ani zvedavosť. A predsa sa stalo niečo neočakávané. Odrazu sa predo mnou otvoril nový svet s neznesiteľným jasom, úžasne celistvý, ktorého svetlo zjavovalo a zároveň ukrývalo prítomnosť Boha. Toho istého Boha, o ktorom som si pred chvíľou myslel, že existuje iba v ľudskej predstavivosti. Nemôžem povedať, že nebo sa otvorilo. Ono sa neotvorilo, ono sa vylialo.
            Pochopil som, že svet má svoj poriadok, nad ktorým je Božia prozreteľnosť – prozreteľnosť v Prítomnosti a prozreteľnosť v Osobe. V Osobe, ktorú kresťania nazývajú svojím Otcom. Od neho som sa naučil, že je nežnosťou s ničím neporovnateľnou, aktívnou, brilantnou, prekonávajúcou každé násilie, schopnou rozžiariť aj ten najtvrdší kameň – ľudské srdce.
            Zároveň mi bola daná nová rodina – Cirkev, ktorej úlohou je viesť ma tam, kam mám ísť. Všade dominuje prítomnosť Toho, ktorého meno už nikdy nebudem môcť napísať bez toho, že by som sa neobával, že zradím jeho dobrotu. Pred ním mám to šťastie byť dieťaťom, ktorému bolo odpustené, ktoré sa prebúdza, aby sa učilo, že všetko je dar.
            Od tohto dňa som nikdy, ani v tých najhorších chvíľach života, nestratil spomienku na túto prívalovú vlnu nežnosti a radosti.“